Rozlúčka

sviecaRozlúčka je možno trošku netradičná téma pre tento veselý portál, ktorá sa pre svoj špecifický nádych dostala do našej trinástej komnaty. Prečo rozlúčka, a hlavne s čím? Rozlúčka môže byť v podstate príjemná téma, ak predpokladá neskoršie znovu stretnutie. Aj taká rozlúčka so slobodou býva veľmi obľúbená. V tomto článku sa však budeme tentokrát venovať vážnejšej téme – poslednej rozlúčke s blížnym. Možno vám teraz prešiel mráz po chrbte a pýtate sa, čo táto téma hľadá na stránke venujúcej sa oslavám a všeobecne veselým témam. Odpoveď je vo svojej podstate jednoduchá. Filozofiou webčasopisu Oslavuj.sk je oslava života ako takého, každej jednej zastávky pri ceste životom. Keď si môžeme na chvíľku dať pauzu, zhlboka sa nadýchnuť a na chvíľku uchopiť život taký ako je, bez povinností a bez slova „musím“, skrátka vychutnať si moment. Keď chceme oslavovať život ako taký, oslava sa začína vítaním samotného nového života a novej dušičky medzi nás, dotýka sa dôležitých i menej dôležitých udalostí, až napokon príde posledná zastávka, keď všetci blízki sklonia hlavy a uctia si pamiatku človeka, s ktorým sa práve lúčia. Podľa rôznych presvedčení sa buď lúčime s nádejou abstraktného znovuzjednotenia duší v neznámych sférach, alebo sa jednoducho lúčime s niečím, čo pominulo, ale cítime vďaku, že sme mohli byť toho súčasťou. Ak naše myšlienky prevedieme týmto chodníkom a uvedomíme si, čo rozlúčka vskutku so sebou nesie, nemôžeme ju ako poslednú významnú zastávku životom ignorovať.

Pohlaďme zronenú dušu, poskladajme jej rozbité kúsky

Keď je smrť prirodzenou súčasťou alebo skôr vyústením života a všetci to vieme, prečo sme voči nej stále takí bezbranní? Ide o diaľku, o tú priepasť, ktorú smrť nenávratne vsunie medzi nás a nášho blízkeho. A tiež o nevedomosť, nevedomosť či je možné danú priepasť časom preklenúť, či je možné ju niečím prekonať. Táto nevedomosť nás robí bezmocnými a práve bezmocnosť rozbíja našu dušu na márne kúsky. Práve s tým sa tak ťažko vyrovnáva. Ostanú otázky prečo, nekonečné otázky. Nezáleží na okolnostiach, smrťou blížneho človek dostaneme smutnú nádielku spomínanej bezmocnosti. Aj na pohrebe osemdesiatročných som počúvala uvzlykané vety ako: „Mohla ešte chvíľku v pokoji požiť.“ Smrť nás zasiahne stále nepripravených a stále bezbranných, na tom nič nezmeníme. Čo však môžeme urobiť je uvedomiť si veci, za ktoré môžeme byť vďační. Ak nás niekto opustí, razom nám začne chýbať a všetky nepríjemné veci týkajúce sa vzájomných vzťahov ihneď ochladnú a vyskočí len to pekné. Prečo, aby nás spomienky mučili? Nie. Aby sme boli vďační za to, čo sme dostali. Čo sme spolu prežili a aby sme si uvedomili, aký nevýslovný dar nám bol zoslaný. Pozastaviť sa, povedať dôstojné zbohom a oddať sa vlastnej viere a presvedčeniu, čo je a čo bude ďalej, to je to, čo nám táto udalosť prináša.

anjelUctime si pamiatku

Všetky pietne zvyky sa začlenili do miestneho folklóru, aby plnili jedinú funkciu – pomôcť vyrovnať sa so stratou a ukázať cestu ako ďalej žiť. Slávnostný nádych pietnych udalostí v sebe nesie ďalšiu dôležitú črtu – vyjadrenie úcty k mŕtvemu. Práve toto vyjadrenie úcty a vďaky, že bol súčasťou nášho života, je dôležitý krok k tomu, aby sme pustili jeho dušu putovať ďalej vlastnou cestou. Ak prestaneme smútočný akt vnímať cez oči druhých a nezainteresovaných a pozrieme sa na to, čo by si daný človek, ktorého si pripomíname, prial, vtedy si naozaj uctíme pamiatku, ako sa patrí. Preto by som prvý krok k tejto úcte urobila smerom k motívom, ktoré zosnulý obľuboval. Určite by som nezabudla na obľúbenú melódiu zahranú na jeho počesť, či na jeho obľúbené jedlo pripravené v podobne smútočnej večere na kare. Táto téma si nevyžaduje podobné vymenovávanie, každý už vycíti všetky ďalšie možnosti a ak si uvedomíme, že chceme poslednýkrát potešiť nášho odchádzajúceho, spôsoby sa nám v rámci spomienok naskytnú samotné.

Zopár slov o symbolike farieb

Ako som spomínala, pietne

zvyky sú súčasťou folklóru a teda aj lokálne odlišné. Vedeli ste napríklad, že v Afrike a v Ázii nie je smútočnou farbou čierna, ale biela? My v západnej kultúre si mŕtveho uctíme čiernou farbou smútku, avšak nič nám nebráni použiť obľúbené farby zosnulého. Málokto vie, že prezliekanie sa do čierneho smútočného odevu má pohanské korene. Starí pohania sa tým chránili, aby ich duša zosnulého nespoznala, v bežne nosenom oblečení a aby ich nezačala prenasledovať. (1) Ak sa pozrieme na túto farbu z uhla pohľadu tradičného kresťanstva, čierna predstavuje diabla a smrť samotná sa zobrazuje ako čierny muž. Preto nepochybne čierna farba v kombinácii s bielou vyznieva úctivejšie. Napriek tomu, že biela je farba smútku v iných kultúrach a nesie v sebe význam konca, zároveň naznačuje aj nový začiatok a teda podstatne pozitívnejší a nádejnejší prístup k smrti samotnej. Nedá mi na obranu bielej farby ešte nespomenúť, že v budhizme znamená biela osvietenie a v indiánskych kultúrach prestavuje taktiež stále niečo posvätné. Ale ako som už raz navrhla, i keď ide o smútočnú príležitosť, inými farbami vieme tiež vyjadriť úctu. Fialová je mystická farba, ktorá by nám mala pomôcť previezť nás cez toto ťažké obdobie a ukázať nám cestu k správnym myšlienkam. Keďže Ježiš je často vyobrazený práve v spojitosti s touto farbou ako symbol niečoho, čo spája nebo so zemou, fialová je v kresťanskom kontexte farba pokánia. Táto farba svojou atmosférou našepkáva, že v sebe nesie prechod medzi dňom a nocou. Ukazuje nám, že tak ako je prirodzené striedanie dňa a noci, tak je prirodzený aj cyklus života a my sa s touto prirodzenosťou musíme naučiť žiť. K tomu, aby sme to všetko prekonali, nám napomáha vznešená farba zlata, ktorá v sebe nesie všetky atribúty pozitívnej viery – silu, dobrotu a súcit. Ak sme kresťania, zlatá nám pripomína večnosť a nesmrteľnosť, do ktorej odchádzajúci smeruje a kde sa s ním jedného dňa zjednotíme. Aj keď neveríme v kresťanskú vieru, táto farba je považovaná za posvätnú farbu spirituality aj v mnohých ďalších kultúrach. No a nakoniec treba dodať, že nezáleží na tom, ktoré ďalšie farby k tradičným smútočným pridáme, pretože osobná symbolika a individuálne vyjadrenie úcty je to najdôležitejšie, o čo pri tejto udalosti ide. Veď napokon pre rôzne kultúry majú rôzne farby svoju symboliku a v tej osobnej môže byť smútočná ktorákoľvek. Pre Egypťanov to bola napríklad aj veselá modrá… (2)

Zmierenie sa s kockami osudu

Zdá sa vám, že niektoré spôsoby vyrovnávania sa so smrťou sú prehnané či exhibicionistické a človek by sa mal radšej lúčiť v duchu klasických tradícií a potichu? Lúčenie by best online casino malo prebiehať v prvom rade tak, aby pozostalým čo najviac pomohlo. Niekomu stačia mieste folklórne spôsoby, avšak určite by sme sa nemali krivo pozerať na človeka, ktorý sa snaží vyrovnať so stratou emotívnejším spôsobom. Napokon všetko je len otázkou miestnych zvyklostí. V Latinskej Amerike smútiaci pravidelne každý rok na Deň mŕtvych (podobný sviatok ako naša Pamiatka zosnulých) aktívne komunikujú so svojimi zosnulými. Táto komunikácia sa prejavuje nosením darov svojim zosnulým, deťom často nosia hračky a dospelým čokoľvek čo obľubovali, často je to dokonca aj alkohol, hlavne tequila. (3) Určite mi dáte za pravdu, že zahrňovanie svojich zosnulých blízkych darmi je účinný spôsob vyrovnávania sa s ranou osudu. Mexičania si taktiež počas týchto sviatkov vykladajú cestu z domu až po hroby kvetmi, aby duše trafili domov. Pekná myšlienka, nie?

Všeobecne kvetiny ako symbol sú úzko späté s lúčením sa a určite si neviete predstaviť pohreb bez nich. Rôzne druhy kvetín však majú tiež špecifické významy. Rozkvitnutá ruža je symbolom rozkvitnutého života, a teda sa dáva väčšinou na hrob ľuďom, ktorí zomreli nešťastne v plnej životnej sile. Petúnie sa dávajú zosnulým nemluvňatám a ľalia je symbolom mladých dievčat. Brečtan je symbolom nesmrteľnosti a priateľstva, preto ho často nájdeme ako dekoráciu na miestach večného odpočinku. No a napokon najkrehkejšiu krásu nájdeme v kvete vlčieho maku, ktorý jemne symbolizuje večný spánok. (4)

Myšlienky sa aj tak vždy vrátia k tomu istému bodu

Ach áno, to je to smutné konštatovanie. Ak smútime, smútime telom i dušou, každou jednou sekundou a myšlienky sa neustále vracajú. Chceme sa ich zbaviť, lebo to bolí. Ale je dobré sa ich zbaviť? Príroda v nás vytvorila neuveriteľne silnú katarktickú schopnosť očisťovať sa. Nie je dobré nič potláčať, lebo čo zamkneme násilím hlboko vnútri, to nás jedného dňa roztrhne. Treba cez tú záhradu zronených šedých slnečníc prekráčať a uvedomiť si, že aj tak je všetko tak, ako má byť. Sú jednoducho veci, ktoré neovplyvníme. To, čo ovplyvniť môžeme, je to, ako sa k situácii postavíme a čo nám celá udalosť dá. Zronený človek si možno povie, že toto počúvať nechce. Ale jedného dňa aj tak príde na to, že inak sa nedá. Srdcervúce výčitky pýtajúce si dôvod odchodu človeka, volajúce až niekde ďaleko za hranice tohto sveta, nepomôžu ani smútiacim, ani odídenému. Čo je potom zmyslom tohto utrpenia, keď sa ani nemôžem pýtať prečo? To je ďalšia myšlienka, ktorá sa rýchlo núka. Ach áno, zmysel utrpenia. Ak by sme poznali len to krásne a dobré, nevedeli by sme cítiť cenu toho všetkého, čo máme. Hodnotu vieme pociťovať, len keď ju vieme k niečomu prirovnať. Koniec koncov, chtiac či nechtiac, sa musíme oddať krokom vedúcim do budúcnosti, nesúc si so sebou vieru a hodnoty, ktoré nám boli dané. A naše myšlienky môžeme nasmerovať na cestu, akú si vyberieme. Buď si uctíme prítomnosť bez akéhokoľvek posudzovania a hodnotenia východísk života ako Marcus Tullius Cicero vo svojom citáte: „Život mŕtvych je uložený v pamäti žijúcich“. Alebo si vyberieme cestu viery v nesmrteľnosť duševných hodnôt a v istotu toho, čo nás čaká po smrti ako Sokrates vo svojej myšlienke: „Za chvíľu zomriem, ale môj duch sa povznesie nad hmotný stav, zničí sa moje telo, ale môj duch nikdy.“
Zdroje:

(1) History of funeral customs, http://www.wyfda.org/basics_2.html

(2) Ingrid Kraaz von Rohr, Farbtherapie, 1995

(3) http://en.wikipedia.org/wiki/Day_of_the_Dead#Beliefs

(4) http://connections.smsd.org/csi/Symbolism.htm

Foto: www.sxc.hu

Páči sa 7 ľuďom.


Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude publikovaná. Povinné údaje sú označené: *

*